Rodičko 12
V poslednom Rodičku s číslom 12 sme si vypočuli dobre mienené rady a odporúčania psychologičky Jarmily Tomkovej, ktorá založila a vedie o.z. ViaSua zamerané na podporu duševného zdravia jednotlivcov, rodín ako aj na vzdelávanie a prevenciu neželaných sociálnych javov, akými sú šikanovanie a online agresia.
Stretlo sa nás takmer 300, čo je naozaj úctyhodné číslo. Veríme, že mnohí z vás sa dozvedeli cenné informácie, či si potvrdili to, čo už poznali… dôležité je, aby to pomohlo nám ako rodičom, pedagógom, vychovávateľom či jednoducho tým, ktorým na deťoch záleží!
Ak sa potrebujete ešte k téme vrátiť či si ju prehĺbiť, prinášame malý sumár otázok, na ktoré pani Tomková odpovedala.
Ako charakterizovať šikanovanie? Ako ho vymedziť, ohraničiť?
Šikanovanie je zneužívanie moci jednej osoby alebo skupiny osôb na opakované a zámerné ubližovanie niekomu inému, kto sa za daných okolností nevie alebo nemôže/u dostatočne brániť. Takéto ublíženie nie je náhodné, ani sa nedeje nedopatrením, ale je zámerné a pokračuje, aj keď je zrejmé, že obeť daným správaním trpí. Šikanovanie je viac sociálnym javom, sociálnym správaním skupiny, než výmenou jednotlivca na jednotlivca. Ide o zmenu moci a statusov v skupine k extrémnej nerovnováhe – príliš veľkej moci niekoho na úkor niekoho iného a obava prihliadajúcich túto nerovnováhu zvrátiť.
Šikanovanie môže prebiehať fyzickým ublížením alebo ubližovaním psychologickým, a to tak naživo ako aj online, neraz súbežne. Ak sú na šikanovanie využívané internet a technologické prostriedky, hovoríme o kyberšikanovaní. Opakovanosť ubližovania je pri kyberšikanovaní splnená aj pri jednorázovom ubližujúcom online čine, pokiaľ sa deje vo verejnom online priestore. V takom prípade totiž ublíženie, poníženie a pod. bolo robené pred zrakom mnohých ďalších ľudí, pridávajú sa neraz ďalšie zraňujúce komentáre, čo je ďalším a ďalším ublížením. Taktiež čo je raz zverejnené, zostáva na internete navždy, obeť nevie, kto všetko videl obsahy a kto si ich stihol a môže kedykoľvek použiť.
Čo už šikanovanie je a čo ešte nie je?
Šikanovaním nie je ublíženie nedopatrením. Šikanovanie je totiž zámerné, dá sa povedať, že systematické, a deje sa často dlhodobejšie i napriek zjavnému utrpeniu obete. Ak niekto z nevedomosti či impulzivity ublíži druhému, je to ublíženie, ktoré sa tiež nemá diať, ale ešte to nemusí byť šikanovaním. Šikanovaním sa to stáva, až keď sú odkomunikované alebo viditeľne zjavné dôsledky ubližovania (že obeť trpí) a šikanujúci pokračuje.
Aké bývajú najčastejšie príčiny šikanovania?
Pri vzniku a udržiavaní šikanovania vyvstáva do popredia téma „odlišnosti“ jednotlivca v rámci skupinových noriem, formovanie disciplíny, hierarchizácia organizácie a nerovnováha moci v inštitúcii. Najmä v prostrediach, kde sú normy skupiny či širšieho prostredia jednoznačne artikulované, zreteľné a je výrazne prítomný tlak na ich dodržiavanie (napr. športové školy), je odlišnosť skonštruovaná v sociálnych interakciách veľmi rýchlo. Môže to byť študent, ktorý do nich celkom nezapadá, je trochu zvláštny, výnimočný, narúša svojou jedinečnosťou existujúci poriadok, vedenie, moc, status quo homogenity a nepodriaďuje sa požiadavkám na konformitu skupiny.
To, že sa niekto odmietol podriadiť tlaku na konformitu, ďalej slúži ako dôvod a ospravedlnenie pre priebeh šikanovania. Keď je niekto negatívne označený skupinou ako odlišný, stáva sa tento aspekt najvýraznejším prvkom jeho/jej sociálnej identity. To ho, žiaľ, spoločensky znevýhodňuje až stigmatizuje.
Po úvodných narážkach na odlišnosť voči normám skupiny, začne byť vyčleňovanie očividné, pozície v rámci skupiny sa začínajú stabilizovať, čo začína byť pre obeť zraňujúce. Silnejšími jednotlivcami je posilňované rozlíšenie „normy a odlišnosti“ a tieto nerovnocenné pozície v sociálnej dynamike môžu slúžiť potenciálnym agresorom ako priaznivé okolnosti pre posilnenie vlastného sociálneho statusu a popularity. Vďaka nízkemu statusu „obete“ sa ani tí, čo na osobu priamo neútočia, k nej nechcú vzťahovať a kamarátiť sa s ňou. V týchto reláciách je takmer nemožné pre osobu označenú ako „odlišná“, aby sama zmenila tento svoj nepriaznivý sociálny status.
Často je prítomné maskovanie procesu a legitimizovanie jeho priebehu presvedčením, že je to predsa ten, čo nezapadá, kto sa správa neprimerane, a teda si za svoju rolu môže sám, aj za reakcie spolužiakov na jeho „odlišnosť“ zahŕňajúc aj zraňujúce, kruté formy.
Podľa akých znakov si vie rodič/učiteľ všimnúť šikanovanie?
Pre dieťa je šikanovanie enormný stres, ktorý na dieťa vyvíja tlak, dáva mu pocítiť bezmocnosť, úzkosť a strach. Správanie dieťaťa sa pod vplyvom toho mení. Je podráždené, zmätené, nepokojné, plačlivé, má nepredvídateľné výbušné správanie, oveľa menej si dôveruje. Môže sa stať, že nechce byť stredom pozornosti, bojí sa pozornosti a reakcií okolia na svoju osobu. Neraz sa stiahne zo sociálnych vzťahov alebo dokonca vymeškáva školu, alebo prostredie, kde sa ubližovanie deje..
Bezmocnosť a frustrácia často vedie k hnevu. Ten môže dieťa obracať dovonku, alebo dovnútra smerom k sebe. Preto môže byť zlostné a ubližovať druhým, alebo ubližovať samému sebe. Tlak, úzkosť a strach, ktoré v dieťati šikanovanie vyvoláva, oberá dieťa o spánok, chuť do jedla, sústredenosť a radosť z vecí, ktoré ho predtým tešili. Teda si okolie môže všimnúť, že dieťa je vyčerpané a nesústredené, postmutnelé, nesmeje sa, nebehá a opúšťa niektoré z činností, ktorým sa venovalo. Niekedy v správaní čosi pribudne – naopak nadmerné jedenie alebo užívanie návykových látok, vyhľadávanie činností, ktoré prinesú uvoľnenie.
V niektorých prípadoch sú viditeľné modriny a fyzické zranenia alebo reakcie tela vyjadrujúce fyzickú bolesť. V prípade kyberšikanovania impulzívne reakcie pri činnostiach s informačnými technológiami a internetom.
Aké praktické rady a pomoc by ste odporučili pre rodičov/učiteľov šikanovaného dieťaťa?
Buďme všímaví k akýmkoľvek dlhodobejším zmenám v správaní dieťaťa, aby sme zaregistrovali včas, že sa trápi a že je šikanované. Buďme všímaví k vzťahom medzi deťmi a atmosfére triedy, aby sme zachytili šikanovanie včas. Hovorme o šikanovaní v rámci prevencie, a teda aj vtedy, keď sú deti v pohode. Hovorme s nimi o tom, že je veľmi dôležité robiť drobné “hrdinské činy” podpore slabšiemu. Či je to prejav záujmu, úsmev, skamarátenie ho s inými deťmi a podobne. Hovorme o možnostiach, ako sa zachovať veľmi konkrétne. Pestujme atmosféru pomoci, záujmu a dôvery dlhodobo. Školy majú mať “schránku pomoci” a všetci majú vedieť, kde je, načo sa používa a čo sa bude diať po nahlásení podnetu. V škole je dobre dbať o jasné artikulovanie toho, čo sa môže a čo nemá diať a ako sa majú zachovať spolužiaci, keď je niekto v úzkych. Dbať o dobrú spoluprácu so školským psychológom alebo psychológmi na CPPPaP. Rodič sa môže obrátiť na školu – učiteľa, psychológa alebo niekoho z vedenia, rovnako ako aj na CPPPaP, ktorá by mu mala pomôcť s koordinovaním procesu.
Poskytnime ublíženému bezpečnú atmosféru a dialóg, v ktorom ho ubezpečíme, že
– toto správanie sa nemá diať,
– že ono za to nemôže,
– že budeme pri ňom a spolu s ním sa postaráme o vyriešenie a zlepšenie situácie,
– že neurobíme nič bez jeho súhlasu a tak sa nemusí byť nejakých ďalších šokov,
– že bolo dobrým krokom, že v tom nezostalo samé.
Je potrebné, aby sa rodič spojil s prostredím, kde sa šikanovanie dialo (napr. škola alebo krúžok) a aby bola ďalej koordinovaná celá situácia medzi rovesníkmi tak, aby mohla byť znovunastolená alebo novovytvorená atmosféra kamarátstva a pomoci. Niekedy je k tomu nevyhnutné deti viesť, napríklad metódou zdieľaného znepokojenia a vytvorenie plánu pre konkrétne správania rovesníkov, ktoré dajú šikanovanému pocítiť, že sa situácia zmenila, že za ním stoja.
Niekedy je potrebné ublíženého psychologickou pomocou sprevádzať celým procesom obnovenia bezpečia v skupine. Súčasťou toho môže byť sprevádzanie tým, ktoré jeho/jej reakcie a správanie mu k lepším vzťahom skôr pomôžu a ktoré naopak.
Kedy už vyhľadať odbornú pomoc?
Pokiaľ sa v spolupráci s učiteľom nedarí urýchlene šikanovanie ukončiť a nastoliť rovesnícke správanie, ktoré obeti pomôže opäť sa cítiť bezpečne. Psychológa je užitočné osloviť kedykoľvek vidíme, že dieťa čelí veľkej záťaži, ktorá ovplyvňuje jeho život a nedarí sa to zmeniť dialógom s dieťaťom a školou. Pri kyberšikanovaní napr., ak dohovormi útočník ubližujúce správanie dostatočne neopravil a ďalej pokračuje v ubližovaní. V takom prípade je užitočné obrátiť sa na políciu a pre tento účel od začiatku online ubližovania odkladať dôkazy o ubližovaní (SMS, print-screen z miest, kde sa ubližovanie deje).
Ďakujem za rozhovor.
Eva Pardelová